mätúce nie? To je to, čo nazývate ‚večný hlavolam‘. Trvalý hlavolam je typ triku s myšlienkou Jedi, ktorý vás neustále núti odpovedať na otázku, vyvolaný vašou počiatočnou odpoveďou na pôvodnú otázku. Buď ste na pokraji skĺznutia do šialenstva, keď sa hádate sami so sebou o svoje vlastné body a kontrapunkty (príklad: Čo bolo skôr? Sliepka alebo vajce?). ALEBO, stojíte pred otázkou, na ktorú bez ohľadu na to, ako sa na ňu pokúsite odpovedať, ste v háji (príklad: keď sa vás vaša žena opýta: „Vyzerám v týchto šatách tučne?“). Skúste odpovedať na jednu z týchto otázok a buď budete spať v čalúnenej izbe alebo na gauči. (Poznámka: Všetkým mojim novomanželom, aj keď odpoviete 'NIE', bude si stále myslieť, že ste plný sračiek, v takom prípade by ste nemali nič hovoriť. Len si začnite hľadať pohodlné miesto na gauč na noc. Ale aspoň tým, že nič nepovie, nemôže použiť tvoje slová proti tebe. Nemáš zač).
V tomto článku sa vlastne pokúsim koherentne spojiť dve strany tohto dvojitého argumentu, Nike verzus spotrebiteľ, do jednej ucelenej myšlienky. Aaannd, tak ako ja, nemôžem sa dočkať, kým prvý blázon komentuje tento článok tak, aby bolo každému jasné, že článok v skutočnosti nečítal, ALE narýchlo reagoval na titulok bez kontextu. PRINES TO.
Po prvé, je to všetko o očakávaniach. Keď niečo očakávate a nedostanete to, ste náchylní sa rozčúliť. Keď nemáte predpojaté očakávania, nie je sa nad čím rozčuľovať. Takže moja prvá rada pre vás je, prestaňte očakávať, že vám Nike alebo Jordan Brand dajú to, čo chcete. Pretože buďme úprimní, sú to vtáky. Teraz to nie je nevyhnutne zlá vec, pretože vtáky majú svoju prácu. Ale táto práca si zvyčajne vyžaduje, aby niekoho posrali. A tým niekým ste v tomto prípade vy. Spotrebiteľ.
"Ó, CHCETE TÚTO TOPÁNKU V TEJTO FARBE?" Dobre, uvoľníme ich len v jednom meste, v blízkosti vašej lokality, v obmedzenom množstve, aby ste sa uistili, že ich nedostanete, čo spôsobí, že sa budete zúfalo snažiť ich mať, čo následne spôsobí nárast dopytu po našom produkte. podnecovanie predajných cien, o ktorých si „tvrdíme“, že nemôžeme zniesť, pretože to poškodzuje našu značku. Ale tajne milujeme, keď sa to stane, pretože to neúmyselne ospravedlňuje zvýšenie ceny, ktoré pridáme k tej istej topánke, keď ju o niekoľko rokov neskôr znovu uvoľníme.
"Ó, CHCETE TOTO RETRO?" Ok, najskôr vám dáme jej bastardizovanú verziu, aby sme ju znova vydali o 2 roky neskôr, TAKTO vás prinúti kúpiť si tú istú topánku dvakrát s vedomím, že toto je verzia, ktorú ste v prvom rade chceli, ale nemohli ( alebo by vám nedala bez toho, aby ste najprv využili vašu nemiestne, nostalgickú lojalitu k našej značke. A to všetko za vyššiu cenu pri druhom kole len tvrdením, že je to „prerobené“; s [polo] lepšími materiálmi.
Vidíte, to je to, čo z nich robí vtáky, ale je to tiež dôvod, prečo boli úspešní. Sú to podnikanie a bez ohľadu na to, aký produkt alebo službu firma predáva, všetci v nej pracujú za rovnakú vec. Zarábať. Je to vlastne geniálne. Je to geniálne, pretože to funguje. A buďme úprimní, všetci vieme, ako sa hra už nejaký čas hrá. Vytvárajú humbuk nad svojim produktom tým, že unikajú obrázky konkrétnych tenisiek mesiace pred ich vydaním na sociálnych médiách, čím eliminujú potrebu akýchkoľvek reklám alebo akéhokoľvek typu marketingových kampaní a poskytujú drobné informácie, najmä celkovú dostupnosť alebo nedostatok. z uvedenej tenisky. Vďaka tomu sa všetci pripravia na predvídanie tenisiek, pretože sú jedným z 3 ľudí:
1) Predajcovia. Je zrejmé, že čím obmedzenejšia topánka, tým viac peňazí môžete predražiť dôverčivým ľuďom, ktorí sa na topánku nepozerajú ako na „CHCÚŤ“, ale ako na „POTREBU“.
2) Ľudia, ktorí ich chcú, pretože sa im topánky skutočne páčia. Keď idú dovnútra, už poznajú úroveň humbuku spojenú s touto topánkou, ale nechcú platiť predajné ceny. Riskujú teda životy a končatiny, keď sa snažia dostať do popredia radu vo svojom obľúbenom obchode, aby mohli byť o niečo menej dôverčiví a cítili sa o niečo menej využívaní preplácaním za maloobchod (aby nevyzerali ako pokrytec, ku ktorému sa pridávam táto skupina, lol).
3) Ľudia, ktorí ich chcú len preto, že sú exkluzívne, viete, hypebeast. Toto sú chlapci, ktorí by za normálnych okolností nechceli tenisky, ale počuli, že sú limitovaní, a myslia si, že kúpou limitovanej obuvi ich to nejakým spôsobom vylepší ako sneakerheads a zvýši ich schopnosť trollovať tých, ktorí to vynechali (pre tých z vás ktorí patria do tejto kategórie, vráťte sa k 3. odseku, prečítajte si ho a pokračujte v cucaní „Nike“).
Pointou toho všetkého je, že Nike presne vie, čo robí. Spravodlivo sa však poukazuje aj na to, že ich maloobchodné ceny sú v skutočnosti nižšie, ako by boli, keby ste vzali pôvodnú cenovku konkrétneho modelu tenisiek a upravili ju podľa inflácie. A to by malo brať do úvahy aj technológiu, ktorá sa pridáva do dnešných tenisiek. VYSAJTE „NIKE“. V prvom rade mi ide o metódu, v ktorej ľudia spočítali a upravili o infláciu. Nemám problém s matematikou, mám problém s „prečo“. Za každých 100 dolárov topánok, ktoré Nike predá, ich výroba topánok stojí iba 28,50 dolárov. Je pravda, že po započítaní 50% maloobchodnej prirážky, daní a administratívnych nákladov pravdepodobne získajú iba 4,50 USD v skutočných ziskoch, ale skutočnou otázkou je, koľko „technológie“ niekto dostane za 28,50 USD? A koľko modelov sa predáva LEN za 100 dolárov?! Nehovoriac o tom, že neexistuje žiadna 50% maloobchodná prirážka, keď predávajú SVOJU vlastnú obuv na SVOJEJ vlastnej webovej stránke a vo SVOJICH vlastných obchodoch. Každý, kto je ochotný to energicky obhajovať proti svojim vlastným záujmom ako spotrebiteľ, nepije len nápoj Kool-Aid spoločnosti, ale na firemnom večierku pije Kool-Aid od Billa Cosbyho „Good Ol‘ Fashioned Spanish Fly“. (Príliš skoro?)
Všetko sa scvrkáva na to, čo som povedal predtým, na očakávania. Čo od nás Nike očakáva? Zatiaľ sa zdá, že ich očakávania sa napĺňajú. Stále im pomáhame vypredať sa každý víkend (všimnite si, že som povedal MY). Akokoľvek sa vy alebo ja pokúsime dať dole našu spoločnú nohu a povedať si dosť, lákadlo toho víkendového vydania tenisiek nás prinúti dať nohu dole... priamo pred registráciou na našich miestnych Champs alebo FootLocker . A za to nám vďačia. Dlhujú nám za nákup do humbuku. Dlhujú nám za to, že sme sa prihlásili k odvolaniu. Dlhujú nám za to, že naďalej nakupujeme značku, ktorá berie do úvahy len to, čo si myslíme, LEN vtedy, keď im zarába „centy“. Objektívne dostávam cieľ spoločnosti, ale ako spotrebiteľ nie je mojou úlohou zvažovať ich potreby. Je smiešne, ako každý podnik chce, aby spotrebiteľ zvážil a pochopil svoju pozíciu ako podniku, ale potom nemá problém manipulovať a ignorovať pozíciu spotrebiteľa, aby dosiahol ICH ciele. Môj pohľad ako spotrebiteľa by nemal byť zarámovaný ich pohľadom. Problém Nike je, že trávia príliš veľa času a energie „vytváraním“ dopytu namiesto „kŕmenia“ tohto dopytu. Jeden nemusí zomrieť, aby ten druhý prežil. Môžu koexistovať. Volá sa to rovnováha. Hype a podstata len zriedka idú ruka v ruke, ale keď to urobia, je to krásna vec (t. j. len sa na mňa pozrite. Lol).
Takže si myslím, že zisťovanie toho, kto komu dlhuje, závisí od toho, kto ste, od spoločnosti Nike alebo od spotrebiteľa. Svojím spôsobom sa obaja navzájom potrebujeme, táto spoluzávislosť funguje takmer v každom vzťahu. Ale ak stále hľadáte niekoho, na koho by ste mohli zložiť všetok kredit alebo obviňovať, pozrite sa do zrkadla. Či už ste Nike alebo spotrebiteľ, na konci dňa naozaj nedlhujete nikomu okrem seba.